Na slovíčko s Lukášom Greššákom
Lukáš počas svojej kariéry pôsobil v kluboch ako Spartak Trnava, Sigma Olomouc či FC Košice. Futbal mu priniesol množstvo skúseností, ktoré dnes odovzdáva mladým hráčom v AVE Coach, aby im pomohol rásť nielen na ihrisku, ale aj mimo neho.
Aká je tvoja najkrajšia spomienka z futbalovej kariéry a prečo práve tento moment pre teba veľa znamená?
Tých momentov je viac, ale jeden mám v hlave veľmi silno a myslím si, že môže byť inšpiráciou aj pre iných hráčov. Je to môj prvý ligový štart, ktorý som absolvoval až ako 22-ročný v Ružomberku proti Žiline. Neprišlo to tak skoro ako u niektorých iných hráčov, ale práve o to viac si ten moment vážim.
Samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na majstrovskú sezónu s Trnavou, účinkovanie v európskych súťažiach a skupinu Európskej ligy. Pre mňa to všetko znamená dôkaz, že som niečo dosiahol. Veľa hráčov hrá futbal celý život na dobrej úrovni, ale v podstate si zapisujú „len“ ligové štarty. Ja si môžem povedať, že za sebou mám aj výnimočné momenty, ktoré majú pre mňa veľkú hodnotu.
Ktorý okamih alebo úspech v kariére najviac ovplyvnil tvoje smerovanie a pohľad na futbal?
Najväčší zlom prišiel asi v období, keď som nastúpil na strednú školu. Chcel som hrať futbal, ale dovtedy som si úplne neuvedomoval, čo všetko to obnáša. Dostalo sa to do bodu, keď som musel obetovať prázdniny a veľa voľného času. Vtedy som si dokonca povedal, že s futbalom skončím.
Veľkú zásluhu na tom, že som to nevzdal, má moja nebohá babka, nebohý ujo a samozrejme rodičia. Oni ma v tom období doslova „dotlačili“ pokračovať. Práve tam sa odštartovala moja kariéra a zmenil sa aj môj pohľad na futbal a na obetu, ktorú si vyžaduje.
Čo je podľa teba najdôležitejšie pre hráča, ktorý chce uspieť v profesionálnom futbale?
V prvom rade je dôležité pochopiť, že byť profesionálnym futbalistom nie je len o talente. Talent je len jeden z mnohých faktorov.
Hráč musí mať disciplínu a musí sa chcieť obetovať – nie preto, že musí, ale preto, že chce. Je potrebné podriadiť futbalu veľkú časť života: životosprávu, spánok, správne stravovanie. Veľmi dôležitá je aj podpora rodiny.
Zároveň by sa hráč nemal vzdávať pri prvej zlej príprave, keď na neho tréner zvýši hlas, alebo keď príde zranenie. Kľúčová je pokora a každodenná práca na sebe. Bez toho sa na vrchol dostať nedá.
S akými najväčšími výzvami sa musí mladý hráč vyrovnať, ak chce urobiť krok smerom k profi úrovni?
Tých výziev je podľa mňa viac. Jednou z prvých je konkurencia. Hráč môže vynikať vo svojom tíme alebo regióne, ale keď sa presunie napríklad na školu či do klubu, kde sú hráči z celého Slovenska, zistí, že musí pracovať ešte viac. Zrazu je pod väčším tlakom, je pod drobnohľadom trénerov a okolo neho sú ďalší veľmi šikovní hráči.
Veľkou výzvou je aj prechod do mužského futbalu. Už na tréningu zistíš, že tempo je iné, súboje tvrdšie, nároky trénera vyššie. Zrazu hráš v podstate o zmluvu – ty aj všetci okolo teba – a každý chce byť profesionálny futbalista.
A potom sú tu aj veci mimo ihriska: kamaráti, prázdniny, rôzne lákadlá, ktoré ťa môžu stiahnuť dolu. V dnešnej dobe k tomu pribúdajú aj sociálne siete – našťastie my sme to ešte nemali. O to dôležitejšie je vedieť odolať a sústrediť sa na cieľ.
Čo je pre teba kľúčové pri práci s mládežou a aký prístup sa ti najviac osvedčil?
Pre mňa je pri práci s mládežou úplne kľúčové, aby hráč cítil, že mu tréner verí a že stojí na jeho strane, nie proti nemu. Mladí dnes potrebujú kombináciu náročnosti a ľudskosti. Nestačí len kričať a rozdávať pokyny, ale ani ich len stále chváliť a „hladkať po hlave“.
Najviac sa mi osvedčil prístup, keď viem hráča pochváliť, ale zároveň mu otvorene povedať, čo robí zle – vždy tak, aby tomu rozumel a aby ho to posunulo, nie zlomilo.
Veľmi dôležité je, aby nestratili radosť z futbalu. V mladom veku je podstatné, aby sa na tréning tešili, ale zároveň sa učili disciplíne, rešpektu a práci v kolektíve. Každý hráč je iný – niekoho treba viac postrčiť, iného skôr upokojiť – a tréner by mal vedieť pracovať individuálne.
Za mňa je teda kľúčové vytvoriť dôveru, férové prostredie, byť náročný, ale spravodlivý a vysvetľovať, prečo veci robíme. Keď mladý hráč chápe, že mu chceš pomôcť, môže z neho vyrásť nielen dobrý futbalista, ale aj dobrý človek. Dnešná doba je iná – niekedy by som dnešným deťom doprial obdobie, aké sme mali my, aj s trénermi, akých sme zažili.
Čo by si chcel mladých športovcov naučiť tak, aby ich to sprevádzalo nielen vo futbale, ale aj v bežnom živote?
Najviac by som im chcel odovzdať veci, ktoré im zostanú aj vtedy, keď futbal raz skončí. Pre mňa sú to najmä prístup, disciplína a pokora.
Chcel by som, aby pochopili, že nič nepríde zadarmo – ani v športe, ani v živote. Pravidelná práca, dochvíľnosť, pripravenosť a dodržanie slova sú veci, z ktorých budú ťažiť aj v práci, vo vzťahoch či v rodine.
Zároveň je dôležité naučiť sa zvládať situácie, keď sa nedarí. Prehry, lavička či zranenia učia človeka nezložiť sa z prvej prekážky, ale hľadať riešenia.
Veľmi dôležitá je aj tímovosť a rešpekt. Futbal ťa naučí fungovať v kolektíve, pomôcť spoluhráčovi aj bez osobného zisku a rešpektovať autority a pravidlá. Ak by som to zhrnul jednou vetou: dobrý prístup, pokora a ochota pracovať sú viac než talent – vo futbale aj v živote.
Ako vnímaš projekt AVE Coach a v čom vidíš jeho najväčší prínos pre deti a mládež?
Projekt AVE Coach vnímam veľmi pozitívne. Deti sa v ňom učia nielen futbalové základy, koordináciu a pohyb, ale aj tímovosť, disciplínu a rešpekt. Nie je to len o tom, že si idú zakopať – celé to má systém, hlavu a pätu.
Veľmi sa mi páči, že tréningy sú nastavené tak, aby deti futbal bavil. Najväčší prínos AVE Coach vidím v tom, že deťom dáva radosť z futbalu, kvalitný tréning a zároveň ich vedie k hodnotám, ktoré im zostanú aj mimo ihriska.
Prečo je podľa teba dôležité viesť mladých ľudí k športu, zdravému životnému štýlu a správnym hodnotám?
Dnes veľa detí trávi čas pri mobile alebo počítači a málo sa hýbe. Šport je pritom úplne prirodzený spôsob, ako budovať zdravie – fyzické aj psychické. Pravidelný pohyb pomáha deťom cítiť sa lepšie, mať viac energie, lepšie spať a zvládať stres.
Zároveň je šport jednou z najlepších škôl života. Učí disciplíne, pravidelnosti, zodpovednosti, ale aj tomu, že nie vždy vyhráš. Prehry, lavička či zranenia učia nevzdávať sa a hľadať riešenia namiesto výhovoriek.
Veľkú rolu zohrávajú aj hodnoty. V tíme sa mladý človek učí spolupráci, rešpektu k trénerovi, pravidlám a ostatným. Nie každý bude profesionálny športovec, ale každý môže byť vďaka športu lepším človekom. Preto je dôležité viesť mladých nielen k výkonu, ale najmä k pohybu, zdravým návykom a hodnotám, ktoré ich budú sprevádzať celý život.
